Autor: 85 Uživatelé: 76 Tvé hodnocení: hodnoť
Octavarium

DREAM THEATER - Octavarium

Celkový dojem z albumu je vysoko pozitívny. Možno nejde o tak zásadné dielo, akým boli v minulosti Images & Words, alebo Metropolis pt. 2: Scenes from a Memory, ale oproti predchádzajúcemu albumu ide o zreteľný posun k omnoho väčšej rozmanitosti a otvorenosti.

Tak, a je to tu! Po roku a pol nový album nekorunovaných kráľov progresívneho metalu - Dream Theater. Osem skladieb, trvajúcich skoro 80 minút, ôsmy album v poradí, s názvom Octavarium.

U Dream Theater sa stalo pravidlom, že každý ďalší album je ladený trochu inak, odlišne, ako ten predchádzajúci. Minulý Train of Thought bol najtvrdším a najmetalovejším počinom kapely, preto sa logicky dalo očakávať, že skĺznu do trochu pokojnejších vôd.

A skutočne sa tak stalo. Je veľmi pravdepodobné, že tá časť ortodoxných fanúšikov, ktorí majú radšej temnejšiu a tvrdšiu tvár tejto progresívnej hydry (albumy Train of Thought a Awake), novinke až na výnimky blahorečiť nebudú. Ale ani naopak - album neskĺzol ani do polohy, v ktorej sa nachádzal iný, asi najkomerčnejší počin v histórii kapely – Falling Into Infinity, kde sa okrem inak vynikajúcich vecí nachádzali napríklad aj tri vyslovene pomalé skladby, čo sa už v histórii viac nezopakovalo.

Aký je teda nový album?

Farebný a rozmanitý! V aktuálnej zostave je štvrtým štúdiovým, a neodpustím si poznámku, ako keby sa chalani snažili dať dohromady tie najlepšie stránky všetkých doterajších spoločných diel. V troch skladbách tu zaznieva symfonickosť druhého CD z dvojalbumu Six Digrees of Inner Turbulence (v dvoch prípaoch dokonca podporená živými slákmi), nájdeme tu tvrdosť už spomínaného Train of Thought, aj melodickosť podľa mňa vrcholového dielka Metropolis pt 2: Scenes from a Memory. Ale aby ste si nemysleli, že kapela stavia len na niečom, čo tu už bolo (aj keď niekedy som sa tomuto pocitu nevyhol) – nachádza sa tu aj niekoľko prekvapivých prvkov, zjavne ovplynených art-rockovou scénou, či dokonca súčastnými interpretmi (konkrétne Neal Morse – dlhoročná spolupráca s bubeníkom kapely je tu v jednom prípade zjavná a čitateľná).
Poďme ale pekne po poriadku:
The Root of All Evil - skladba pokračujúca tam, kde skončila This Dying Soul z predchádzajúceho albumu. Tento "cyklus" je celkovo zaujímavý - začal sa už skladbou The Glass Prison z prvého CD Six Digrees of Inner Turbulence, a tu ide zatiaľ o tretí diel. Tradíciám zostáva skladba verná - ide o porciu tvrdšieho prevedenia aj s priamymi citáciami predchádzajúceho dielu, aj keď k dvom spomínaným predchodcom jej chýba väčší dôraz.
The Answer Lies Within - po dvoch albumoch opäť reprezentatívny slaďák. Orchestrálne podfarbená skladba, ale nijak extra nevybočujúca z radu. Príjemné počúvanie.
These Walls - takto vyzerá jemnejší progrock roku 2005. Rudessove klávesy tu dostávajú konečne trochu viac priestoru. These Walls sa dopredu moc nenáhli, ale stredné tempo vôbec nenutí, zvlášť nie v týchto aranžmánoch. Pre mňa prvý vrchol albumu, najmä ku koncu skladba pekne graduje.
I Walk Beside You - tak toto sa dalo čakať!! Príjemná, nekomplikovaná, jednoduchšia a šlapavá rocková záležitosť. Možno jej vyčítať prvoplánovosť, ale ak sa z tohoto albumu má niečo objaviť v rádiách, môže to byť práve táto skladba. Mne osobne pripomína staršie U2. So svojimi štyri a pol minútami ide zároveň o najkratšiu skladbu albumu.
Panic Attack - bublanie na base odpáli najväčšiu divočinu albumu. Skladba vo svojej tvrdosti v ničom nezaostáva za duchom predposledného albumu, avšak klávesové medzihry v sebe nezaprú odkaz na melodickejšíe časy Scenes from a Memory. Opäť sa k slovu dostávajú viac aj klávesy, čo nemôžem inak, ako oceniť. Zvlášť sólové výstupy sú výborné.
Never Enough - opäť veľmi "farebná" záležitosť. Celkovo na albume platí, že je produkovaný omnoho otvorenejšie, ako ten predchádzajúci, ktorý sledoval jasne metalový koncept. Skladba je melodická, s pekne stavaným refrénom, a s nezvyčajnými (do tejto doby) registrami klávesových nástrojov.
Pravý vrchol albumu tvoria posledné dva zárezy. Vyše desaťminútová Sacrified Sons stavia na postupnej gradácii, začína vo veľmi pokľudnom tempe (zaváňajúcom 70tym rokmi), ktoré postupne naberá na otáčkach. Prínos živých sláčikov je tu obrovský, atmosféra skladby sa dá priam krájať. To, čo prvé dve minúty pripomína slaďák, ďalšie dve symfonizujúci muzikál sa razom mení po basovom intermezze na pravé predstavenie Divadla Snov - dramaticky podfarbené klávesovo-gitarové sóla sa postupom času menia na pravý symfonický, divokými bicími podfarbený armageddon. Aj keď záver trochu pripomína skladbu Finally Free spred šiestich rokov, ide skutočne o skvelú ochutnávku pred záverečnou porciou originality!
Octavarium. Titulná, 24 minút trvajúca suita z polovice napáchnutá art rockom. Nálada tohoto opusu sa mi ťažko popisuje - možno trochu zjednodušujúco ale uvediem, že takto nejako by mohli znieť rockovejší Pink Floyd, trochu skrížení so staršími Spock’s Beard. Obrovské kľudnejšie plochy striedajú dynamickejšie časti, Rudess opäť ukáže pár nových zvukov a farieb svojho klávesového šamanstva, ale len na to, aby mu Petrucci (gitary) o chvíľu nezostal nič dlžný. Všetko je postavené na presnom rytmickom základe - Portnoy (bicie) sa v tomto prípade dlho drží skôr vzadu. Nič nevytŕča, nič nechýba. Skladba je v nádherom súlade, a všetky jej časti do seba zapadajú. Zhruba od 13tej minúty sa ale pokľudné tempo začína meniť - najprv klávesové sólo ako vystrihnuté z niektorého albumu od Transatlantic, ktoré však rýchlo prerastie v pravú progrockovú smršť - tentokrát je ale disharmónií pomenej, všetko je pekne melodické a upravené. Vôbec to ale nie je na škodu! Octavarium vrcholí asi päť minút pred koncom v zbesilom finále, po ktorom nasleduje Morseovské orchestrálne uvoľnenie, ktoré si páni už vyskúšali v minulosti v skladbe Losing Time - Grand Finale. Celkovo ale skladbu vysoko oceňujem - aj v rámci DT tvorby ide o posun.

Celkový dojem z albumu je vysoko pozitívny. Možno nejde o tak zásadné dielo, akým boli v minulosti Images & Words, alebo už spomínané Metropolis pt. 2: Scenes from a Memory, ale oproti predchádzajúcemu albumu ide o zreteľný posun k omnoho väčšej rozmanitosti a otvorenosti. Popri dvoch komerčnejších skladbách ponúka aj niekoľko slušných strednetempových zárezov, jednu úplnú divočinu a dve excelentné dlhostopážne etudy, za ktoré sa nebudú hanbiť ani za niekoľko rokov.

Ostáva len odhadovať - akým smerom pôjde divadlo snov ďalej?

Recenze dalších autorů

  • Rated 0 out of 10.

Tak to vidíte, co víc ke StYkOvi, který je DT fanatik a jejich znalec nejznalejší :), dodávat! Divím se, protože jsem od této desky nic výrazného nečekal, ale souhlasím! Je pravda, že nekorunovaní králové progresivního metalu Dream Theater se již nějakou dobu - dle mne - točí v začarovaném kruhu, ale mám pocit, že s Octavariem jim to vyšlo.

Ano, album si sice zachovává pro Dream typické postupy (třeba zvrat v Sacrificed Sons je jasnačka), i jistý dramaturgický řád (je zde jak popina: slaďák The Answer Lies Within a vskutku U2 vlivu poddaná I Walk Beside You, tak i tvrďárna: Metallice podlehlá a jasná TrainThoughtovka The Root of All Evil, nářez Panic Attack - zde pěkně vyniká Petrucciho 7edma či obé příjemně prokombinované: These Walls, Never Enough - ta Petro-Rudess bublanina za půlí je fantastická, ale také i dlouhé skladby: poslední dvě – především pak ta poslední, art rockem ovlivněná, je úžasná, i když to v její první části vypadá jinak), musí se ale uznat, že Dream se na svém osmém albu, v poměru ku posledním výtvorům, překonali. Povedeně totiž propletli poznatky jejich bližší minulosti, čili, jak uvedl StYkO, symfoničnost Six Digrees…, tvrdost předcházejícího Train… a DT blízkou melodičnost spolu s typickým vrstvením a gradováním skladeb (bomba závěry These Walls a Sacrificed Sons - končící Portnoyova eskapáda uff!), ale zařadili i pár nových zajímavých prvků.

Co se mi na Octavariu opět hodně líbí, je pan Rudess, protože ten veškerý jemu věnovaný prostor opět využil úžasně a mám dokonce pocit, že sám sebe i do DT více ponořil a tím mu přinesl něco (nejen zvukově), co mu nějakou dobu chybělo, a pak právě ta místní symfoničnost. Vůbec mi také nevadí, že LaBrie si nijak výrazně nehraje na slavíka a drží se v normě a středu svého hlasu (snad je vykvákanej ze sólovek) a pak, že nijak se neupopřeďuje ani Portnoy, ba naopak, toto album se mu z hlediska bicích hodně povedlo (vlivy bych ho zasadil někam k OSI či Liquid Tensions).

No, zpočátku jsem myslel, že mě novinkové cédé opět příliš neuchvátí(lo) a že radši sáhnu po starších DT či sólových cds jednotlivých Dreamařů. Ale. Ač možná byli co do hudební pestrosti v minulosti obsáhlejší, v rámci instrumentality i skladatelství většími hrotiči, zatímco dnes ponořeni v ‘písničkovější‘ ráz, je pravda, že vytvořili proměnlivé, pestré, emoční a silné album, které se moc dobře poslouchá. Důkazem toho je, že si Octavarium vlastně pouštím i nejen z důvodu napsání tohoto pohledu a výsledek tedy pro DT dopadl dobře. Tím ale nemyslím jako dobrá za 3, ale jako chvalitebná za 2+. Dle MJC tedy 8.5. 


Přispěj do diskuze

zobrazit vše

jo, vsak nic, v pohode:-))

uz chapu, proste to vyslo jeste nekde jinde, no.

büzzn...: ok, ok, jen sem jeste hodim link na ten slovensky agro blog a uz budu fakt mlcet, jen ho musim najit...chvilku střapeni:-))

ffnoff: pyt-cho :)

bizzi: aha, ono se to nema vedet, uz mlcim:-)))

shnoff: slysel sem splachnout ;-)))))))

protoze vase Origin vysli mesic po nasich haha

delka je vedlejsi, ale proc se tu zverejnuji clanky, ktere vysly uz pred tydnem nekde jinde?:-))

Tvé hodnocení:

Tagy:

Dream Theater, prog rock, progressive metal, progressive rock, metal, rock, prog metal

aktuálně

diskuze