21.2.2007 opustil rady živých a prehral svoj dvojročný boj so zákernou chorobou Jaro Vavro. Mnohí z Vás ste ho poznali skôr pod prezývkou "Horár“... [News: Február 2007]
Dlho tomu, čo som sa zamýšlal nad doskou Lunatic Gods Ante Portas. Veľa sa mi neľubi, takmer nepáči, ale k vyjadrení pocitu chýbala slova. Až doteraz. Najskôr ocitujem tlačovku: „Ako býva u Lunaticu zvykom, jedna pieseň je inštrumentálna, ostatných deväť skladieb je spievaných - tentokrát však nie anglicky, ale vo slovenčině. Hudobně aj naďalej ide o klasický “lunatic“ štýl plný experimentálneho death/black metalu s prvkami avantgardy a dalších štýlov s veľkým ovplyvněním slovanskou melodikou a akoby splynutím kultovného debutu Inhuman and Insensible s avantgardným napredovaním štvorky Mythus. Prekvapením zaiste bude uže spomínaná slovenská lyrika. Nechýba samozrejmě kopce zaujímavých hostí, a taktiež netradičné hudobné nástroje (drumbľa, akordeón, saxofón, flauta, píštala). Otvorte svoju myseľ a započúvajte sa.“
Slovenčina je ozaj krásna reč. Boha jeho aká ľubozvučná, ale napriek tomu, že

Lunatici používajú materinu, obrodenie, alebo snaha obrodiť sa v originálny slovensky „experimentálny avant death/black“ sa nekoná. Do súčasnej tvorby Lunatiku si slovenčina prosto nie a nie sadnúť. Neide ani tak o slová, lyrika je napokon veľmi zaujímavá (Márnosť, Balada o makovom mlynčeku), ale intonácia a frázovanie do hudby su naozaj zúfale a násilne. Jednou z mála výnimok môže byť Dualita, kde sa zlé, brutálne pasáže striedajú s poetickou medzihrou a záverečným grindcorovým šuchotáním. Ale o okamih neskôr z prehrávača vypadne intonačno naprosto príšerný refrén Héllium (prišlo si z hôr, hélium), kde „ô“ sa ukazuje ako nie veľa spevné. Naozaj nechcem viacej počúvať. Horárov spev som tiež nemal v niektorých partiach rád, a s Emilom som na tom podobne. Škoda, že na doske nie je ani jeden song anglicky, dalo by sa porovnať s Mythus. I pokiaľ zrovnávam samčí a samičí vokál, nevychádza ani zde Emil víťazně, napr. v Červená zo žíl, kde prehrává v sólo partiach i v duetu, nedáva zostupný refrén vo Vodopád sľz alebo ve Žialu, kde nevládze (múdry starec neuteká). Stručno a prosto, Emilovi sa nedarí predať slovenčinu, alebo nevie ako.
Hudobná složka je v poriadku, snaha ozvláštnit ju doprovodnými ľudovými nástroji je dobre zvládnutá, i keď občas dôjde k infantilitám (doslova - Vodopád sľz). Metalové búšenie sa pohybuje naprieč všetkými svojmi štýlmi, ako sme byli doteraz u LG navyknutý - dostane sa vám zúrivého blackmetalového pidlikania (Márnosť, Žial) i COF klávesových ploch (Hladina stúpa), motörheadovského metlenia (Vodopád sľz) i pomalého smútěnia tamtiež, progdeathového válce (Žiaľ; trk: 3:00 - Despondancing - Killer), španielkového brnkania (Slzy neba), thrashového

skotačenia (Dualita) i poctivo odvedeného hardrocku (Dušu mi vráť), všetko prokladané disonantním blouzněním. Jednoznačne ide vyzdvihnúť niekoľkokrát spomínanú Baladu o makovom mlynčeku, prvú Márnosť alebo Dualitu. Napriek týmto okoľnosťam musím prísniť a zopár bodíkov oproti predchozí platni dať dole a veriť, že živá prezentácia je o veľa lepšia.